Ranný dážďnarušil moje plány túlať sa mestom, nechať sa viesť uličkami Sarajeva ažk ich začiatkom, a hľadať svojemiesta s atmosférou, čo hneď chytí za srdce. Hostel preplnenýcelosvetovým rýchloturizmom ešte dospával nočný flám. Odložil som nepotrebnýbatoh na „recepcii" s nádejou, že „don´t worry, it is safe here" chápemerovnako. V tomto čase by som si dal doma kávu a začal spracovávaťagendu.
S potešenímsom vkročil do neďalekej kaviarne, otvorenej už od rána, sadol si do kresla, aoddal sa prílivu dojmov z cesty a ranných stretnutí. Opäť sámv cudzom meste. Začiatky sú vždy rovnaké, iné než ďalšie dni, všetko jepomalšie, vnímam citlivejšie, usmievam sa nad detailmi, ktoré už zajtra budúvšedné. Spevavá reč miestnych sa nedá prehliadnuť. Chytám časti vieta snažím sa porozumieť titulkom v miestnom „Novom čase". Staršiačašníčka vo mne hneď odhalí cudzinca, odhalený objednávam „coffee"a hanbím sa, že neviem ako sa povie „káva". Načo mi je história krajinya detaily politického systému, keď neviem ako sa povie „káva"? Načo sú miteraz tézy o tolerancii, keď neviem ako sa povie obyčajná „káva"? Naozajcudzinec, amatér, nadávam si.
Pohostinnosťa ochota miestnych viackrát prekonala moje vlastné medzery a rozpaky.Aj teraz v kaviarni, s trpezlivosťou a úsmevom mi skúsenáčašníčka vysvetlila rozdiely v jednotlivých kávach a ich príprave. Eštepár dní v tom budem mať zmätok, ale bolo to pôsobivé predstavenie. Získalasi moju dôveru, ktorú oplácam prvou objednávkou „bosanskej kafy". Cudzinciokolo mňa zostávajú verní pressu a kapučínu. Prvý krok bližšiek ľuďom je vždy o dôvere, nalomení bariér, predsudkov. „Kafa" maposmelila k otázkam slovensko-rusko-poľským jazykom, čo zjavne spôsobilo najväčšieranné pobavenie mojej čašníčky. Vraj môžem prísť každé ráno, a keď dopijemjednu kafu, môžem zostať pri ďalšej. Prídem a zostanem. Našiel som si prvésvoje miesto istoty a pohody.
Uličky Staréhomesta ma zhltli ani neviem ako. Nechal som sa stratiť medzi množstvom malých,vkusne opravených obchodíkov, ktoré zodpovedajú mojej predstave „balkánskehotrhoviska". Oblečenie, topánky, keramiky, mobily, obrazy, ... všetkov škále vkusné - gýčové. Po niekoľkých dňoch zisťujem, že čisté ulice súnielen ranným javom, pred svojím stánkom si každý robí poriadok sám, a poriadne,a celý deň. Dnes vynechám pamätihodnosti, mešity a kostoly počkajú nazajtra. Dnes sa nechám vtiahnuť atmosférou trhu. Všade cítiť gril, menšiereštaurácie a kaviarne pôsobia oveľa útulnejšie než známe priestrannézahraničné značky. Mám dojem, že som sám, čo sa s nikým nerozprávam,momentálne nefajčím a nesmejem sa pri ďalšej kafe. Skúšam inú kaviareň,a bosanska kafa zas nesklamala. Všade míňam „stratených" čašníkov, ktorínesú kafu mimo svoj revír. Veď kafa sa dá piť aj na ulici, stačí známy, ktorýsa zastavil na kus reči. Centrum je tak malé, že mapu nepotrebujem, vždy jevidieť „Gazi-Husret-begova džamiju", najväčšiu mešitu, navyše priamov centre. Dopoludnie zaplnilo uličky medzi obchodíkmi už hneď ráno,a takto to trvá až do večera. Celý deň obdivujem zanietené debatyv strede ulíc, srdečné pozdravy na každom rohu, deň akoby bol stvorený,aby sa ľudia mohli stretávať. A miestnym to navyše robí veľkú radosť.Neviem čím sa živia, kde pracujú, ale vidím, že sa radi stretávajú.A často. Aj ja začínam mať pocit dovolenky, uverím, že všetko má svoj čas,nemusím hneď všetko plánovať. Celý deň v uliciach ma nevyšťavil ako by somto zažil v shopping centrách. Súmrak pritiahol do ulíc ešte viac ľudí,takže večer boli ulice naozaj plné.
Chcel by som uveriť, že títo ľudia žijúradi. Zdá sa, že si vychutnávajú každý deň a v ňom každé stretnutie.Uveril som tomu.
